Na CESTE OKOLO SVETA s Martinom Navrátilom

CK Leonardo / 16. októbra 2020

„Ty pôjdeš na cestu okolo sveta súkromným lietadlom ako sprievodca?“, pýta sa ma kamarát pri pivku a je na ňom vidieť, že trochu závidí. Aj keď sa mu snažím vysvetliť, že táto práca je veľmi namáhavá, neverí mi ani slovo. Zvykol som si, že okolie má o tejto práci tak trochu skreslené predstavy. Nás sprievodcov častokrát vidia, ako sedíme niekde na krásnej bielej pláži a popíjame drinky na opustenom ostrove. Mnoho z vás vie, že som pracoval 13 rokov ako sprievodca pre jednu slovenskú cestovku. Po tých dlhých rokoch som sa nakoniec rozhodol, že skončím a pôjdem vlastnou cestou. Dokonca som sa pohrával s myšlienkou, že už v cestovnom ruchu nebudem vôbec pracovať. Lenže táto robota je droga, ktorá ťa opantá natoľko, že niekedy neodoláš lákavej ponuke. A tá prišla od kamaráta Jura z cestovnej kancelárie Leonardo, či by som sa nechcel pridať do jeho tímu na ceste okolo sveta v súkromnom lietadle. Nedokázal som povedať nie aj preto, že takáto ponuka sa neodmieta a patrí medzi bonbóniky v sprevádzaní. Pokúsim sa vám najprv predstaviť v tomto článku cestu v súkromnom lietadle z pohľadu sprievodcu.

Vlastné lietadlo

Alfou a omegou každej otázky je lietadlo. Áno, je celé upravené do biznisu. Pohodlné sedačky, vlastný odkladací priestor v lietadle a hlavne kopec miesta. Mne osobne sa však najviac páčilo, že sme nikdy nemuseli dlho čakať na letisku. Stačilo prísť približne hodinu pred odletom, kde nás na check-ine čakali už vytlačené letenky, klienti podali batožinu, ktorú si vyzdvihli až v cieľovom hoteli  a šup do lietadla vlastnou letiskovou dopravou. Žiadne čakanie, tlačenie sa alebo nervozita pred odletovou halou. Možno si niekto povie, že je to taká blbosť, ale pre mňa, ktorý som na letiskách strávil pomaly polovicu života, to bolo niečo neskutočné. Tieto chvíle som si užíval možno viac ako samotný biznis v lietadle. Letiskom sme prešli ako nôž maslom a bolo jedno, či to bolo malé letisko v Samarkande alebo veľké letisko v Tokiu.

Naša trasa viedla okolo sveta. Mala to byť cesta cez Samarkand, Guilin, Brunej, Tokio, Aljaška, Grand Canyon, New Orleans, Bahamy a pekne domov. Takmer mesiac intenzívneho spoznávania v súkromnom lietadle. Už len ten pocit, že vieš, že ťa čaká vlastné lietadlo na letisku, ktoré ťa zoberie priamo bez prestupov do tvojej vysnívanej destinácie.

Mojím druhým najväčším potešením na tejto ceste bolo, keď už usadení klienti popíjali svoj drink. Vtedy som si zobral mikrofón a urobil prvýkrát v živote príhovor v lietadle. Áno, aj takéto sny môže mať sprievodca. Počas letu sme s kolegami robili príhovory a rozprávali o krajine, kam sme smerovali. Žiaden nudný let, kedy odrátavaš čas do cieľovej destinácie.

Pilot sa prihovoril, povedal krátky plán cesty, naštartoval a odleteli sme za svojím prvým dobrodružstvom do uzbeckého Samarkandu priamou čiarou. Vraj za necelých 6 hodín budeme v jednom z najahistorickejších miest na hodvábnej ceste. Aký to rozdiel oproti klasickým letom, kedy musíš do Samarkandu prestupovať a tvoj čas v lietadlách a na letiskách sa natiahne cez 14 hodín.

Leteli sme ponad Ukrajinu, Rusko, Kaspické more až sa pod nami objavil Uzbekistan. Legendami opradená krajina o ktorej sa hovorilo aj v knihe Tisíc a jednej noci.

Samarkand nás vítal a to doslova. Uzbeckí policajti s legendárnymi palacinkárňami nám pozbierali pasy a oznámili, že môžeme ísť priamo na hotel. Rozumiete? Žiadne čakanie pre pasovou kontrolou, vypisovanie rôznych papierikov. Dokonca už aj batožina si to namierila bez nás na hotel. Do 15 minút sme už sedeli v autobuse a o chvíľu sme boli na hoteli, kde sme si trochu oddýchli a vybrali sa spoznávať túto perlu.

Samarkand

Ak by sme robili súťaž o najkrajšie námestie na svete, na prvé miesto umiestnim bez rozmýšľania Registan. Tri náboženské školy, ktoré voláme v islamskom svete medresa, obkolesujú malé námestie. Keď sa postavíte do jeho stredu, pocítite silu a veľkosť daných stavieb. Na prvý pohľad vyzerajú, ako keby ich jedna mater mala, ale nie sú. Toto je na islamskom umení to krásne, že vás núti zastaviť sa a vnímať detail. Čím dlhšie pozeráte na stavbu, tým sa viac odkrýva. Chce to len čas. Modro-tyrkysová sa mieša so šedou farbou v rôznych formáciách. Všetko má svoj význam a vysvetlenie. Najstaršou stavbou je Ulugbekova medresa – škola zo 14. storočia. Málo ľudí vie, že najlepšie školy v tom čase neboli v Európe, ale práve v moslimskom svete. Ako my považujeme Oxford a Harvard za špičkové univerzity, tak v tom období to bola táto. Ulugbek bol vládca, ktorý bol vzdelaný a zaslúžil sa o rozvoj vedy a techniky. Jeho najväčšou vášňou bola astronómia, ktorá sa študovala práve na tejto najlepšej univerzite. V roku 1419 dokončuje aj ďalšiu stavbu. Najväčšie observatórium, ktoré je vybavené obrím mramorovým kvadrantom o polomere 40 metrov. Vytvoril vlastne najväčší sextant na svete. Ulugbek dokázal určiť polohu planét obiehajúcich okolo Slnka a ďalších 1018 hviezd. V presnosti ho nikto neprekonal viac ako tristo rokov! Vypočítal aj dĺžku astronomického roka. Dnes vieme, že je to 365 dní, 5 hodín, 48 minút a 45 sekúnd. Ulugbek sa vtedy zmýlil iba o 58 sekúnd. A pritom všetky jeho merania boli vykonané iba očami, bez optických prístrojov. Vládcovia v tých časoch neboli iba nevzdelanci, ktorí len bojovali. Keby sme porovnali vzdelanie vládcov v Strednej Ázii a v Európe, stavím sa, že práve tu by ste našli viac uvedomelých panovníkov. Živá legenda Samarkand má niekoľko krásnych stavieb, ktoré vás presvedčia, že toto miesto bolo kolískou vtedajšej civilizácie. Aj vďaka tomu, že sem prichádzali tisíce obchodníkov, mohli mať peniaze na stavby, ktoré aj dnes ohromujú nejedného cestovateľa. Napríklad mauzóleum Guri Amir, kde je pochovaný najznámejší uzbecký hrdina Timur. Ako my na Slovensku máme Svätopluka alebo Štefánika, tak Uzbeci nedajú dopustiť na svojho najväčšieho národného hrdinu. Timur viedol vojenské ťaženia cez veľký kus západnej Ázie, vrátane dnešného Iránu, Iraku, Turecka a Sýrie. Na týchto územiach založil Timurskú ríšu. Ani v jednej jedinej bitke neprehral.

Celý deň sme objavovali mesto. Traja sprievodcovia, tri autobusy a tri skupinky, ktorá si išla vždy samostatne. Ale večer sme sa stretli, lebo Juro vymyslel jeden bonbónik. Večeru priamo na hlavnom námestí Registanu. Len si to predstavte, že máte uzbecké švédske stoly priamo v pamiatke UNESCO! Slnko zapadá, posledné slnečné lúče sa opierajú do stredovekých budov a vy cítite šašlik, ktorý sa pred vami pripravuje. Do toho nejeden prípitok kvalitnou vodkou na bratstvo, družbu i rodinu. Presne ako to je v týchto krajinách. Miestne tance, spev a hlavne zábava. Každá minúta musí byť vyplnená nejakým intenzívnym zážitkom. Žijeme len raz a preto nech máme na čo spomínať. Ten, kto mal čo len najmenšie pochybnosti o ceste a skvelých zážitkoch, musel po veľkolepej večeri na Registane zložiť klobúčik pred organizáciou.

Lenže, keď sme v Samarkande, bol by to hriech neísť do ďalšieho mesta menom Buchara. Lietadlom? Autobusom? Autami? Nie. Čo tak ísť rýchlovlakom? Možno sa teraz čitateľ zháči a položí si otázku, či sa autor textu nepomýlil. Veď rýchlovlaky máme v Japonsku, Nemecku či Rakúsku, ale v Uzbekistane, ktorý je v HDP ďaleko za Slovenskom? Tak sa usaďte v pohodlnej prvej triede a vitajte na palube vlaku, ktorý ide rýchlosťou až 250 km/h. Vzdialenosť medzi Samarkandom a Bucharou spravíte za necelých 70 minút a odrazu sa pozeráte na ďalší historický skvost.

Buchara

Buchara je oproti Samarkandu komplexnejším historickým mestom. Pamiatky tu nie sú tak roztrúsené po okolí a sú viac-menej sústredené v historickom centre. Veď posúďte sami. Na malom priestore nájdete vyše 140 historických objektov, ktoré si zobralo aj UNESCO pod svoju správu. Vybrať len jednu pamiatku, ktorá by sa mi najviac páčila? Nedá sa. Pomyselným centrom mesta je starodávny Kalónsky minaret z 12. storočia, ktorý sa ťahá do výšky až 45 metrov. Tento architektonický skvost neslúžil len ako minaret, ale aj ako maják na púšti. V stredoveku na jeho vrchu pálili oheň aj z toho dôvodu, aby prichádzajúce karavány videli svetlo na konci svojej cesty. Buchara je totiž oázou, ktorú obkolesuje púšť.

Celý deň sa túlame uličkami a nasávame atmosféru stredovekých karaván, trhov a korení. Kto by tušil, že v stredoveku ste tu našli najlepšie čierne korenie alebo šafrán z Iránu. Nielen Uzbekistan, ale aj Samarkand a Buchara vás prekvapí viac než ste si mysleli. Toto na tom cestovaní milujeme, že aj keď už si myslíte, že ste videli a zažili takmer všetko, príde nový deň a pred vami sa zrazu objaví ďalšie wau.

Nuž, ale začína sa zmrákať a my sa vraciame späť do Samarkandu rýchlovlakom popri bavlníkových polí. Sme nabitý zážitkami, ktoré nás posúvajú ďalej. Dokonca sme sa pristihli, že sa nám do ďalšej destinácie nechce ísť. Nezostaneme tu, keď je nám tak dobre? Nedáme ešte jeden šašlik, vodku a neporozprávame sa s domácimi? Nepočká nás tá Čína? Aj keď máme vlastné lietadlo, predsa je trasa už nahlásená a po noci v najlepšom hotely v Samarkande odlietame ďalej na východ.

Tokio – Japonsko

Kým sme doleteli do Japonska, navštívili sme Guilin v Číne, kde sme sa plavili vlastnou loďou po svetoznámej rieke Li, ktorú lemujú pieskovcové dračie zuby či ropné kráľovstvo Brunej, kde vládne jeden z najbohatších panovníkov na svete. Veď viete si predstaviť, že máte palác. Majetok, ktorý odhaduje na 37 miliárd dolárov a ktorý sa vraj každú hodinu vzrástol o štyri milióny dolárov. Vďaka tomu si postavil najväčší palác na svete s 1800 izbami a garáže pre svoje 800 áut.

My sme sa však najviac tešili na Tokio, najväčšie mesto sveta. Len si predstavte mesto, kde žije v aglomerácii takmer 40 miliónov ľudí. Aj keď nemáte radi davy, tu si to zamilujete. Japonsko je proste tak uniformovaná krajina, kde nepocítite žiadnu tlačenicu alebo chaos. Všetko má svoje pravidlá a miesto.

Pri tejto ceste okolo sveta ma najviac zaujal hotel Peninsula v Tokiu. Viete, že Japonsko milujem všetkými zmyslami. Je to krajina, ktorá ma nikdy neomrzí a neprestane baviť. Môžem sem chodiť kľudne každý rok na niekoľko mesiacov a vždy tu niečo nájdem, čo ma ohúri. Možno ma na krajine vychádzajúceho slnka fascinuje to, že tu musíte mať neustále otvorené oči. Nie je to krajina, ktorú chcete preletieť. Musíte sa zastaviť a vnímať jednotlivé detaily. Dalo by sa povedať, že ten kto miluje jednotlivé maličkosti, musí si Japonsko zamilovať. A hotel Peninsula je presne taký. Je to kombinácia tradície a moderny. Ale poďme sa pozrieť do izby, ktorá ma tak fascinovala.

Každý, kto bol v Japonsku tak vie, že v hlavnom meste bojujú o každý meter štvorcový. Tu ako keby na to zabudli. Ten veľký priestor však zvýrazňujú aj veľké okná s krásnym výhľadom do okolia. Napriek tomu, že sme boli v absolútnom centre, budova sa netlačila na inú budovu a vy ste mali dostatok denného svetla. Osobne som mal rád, keď som si sadol na vnútornú stranu okna a pozeral na vysvietené Tokia. Pripadal som si ako vo filme „Stratený v preklade“. Ten pocit z filmu bol ešte viac umocnený, keď som sa ako hlavný hrdina zoznamoval s technikou okolo seba. Aj keď máme pocit, že žijeme v 21. storočí a techniku ovládame, verte, že v tomto hotely dostane malú lekciu z technických vymožeností. Chcete zatiahnuť záves? Stačí zatlieskať! Alebo si predstavte, že ste v kúpeľni a všetko je zaparené. Čo vtedy spravíte, keď sa chcete pozrieť do zrkadla? Tu však nemusíte zotrieť paru zo skla, lebo tam nie je. Japonskí technickí šialenci vymysleli, že sklo je vykurované a tak nemusíte žiaden pohyb navyše. O tom, že toaleta sa s vami tak trochu komunikuje a vy si volíte teplotu záchodovej dosky či silu bidetu je už v Japonsku normálne. S úplným nadšením poviem, že keď mám spraviť rebríček tých najlepších hotelov, kde som bol, tento sa bude biť o prvé miesto. Tu nejde ani tak o hviezdičky, ale o atmosféru a to, v čom je to iné. Nech to proste nie je len hotel. Juro ako šéf cestovky si dal sakra záležať a ja musím povedať, že toto mu vychádza stále tak, že čumím nielen ja.

Tokio sme objavovali vo vlastnej súkromnej doprave a s profesionálnymi sprievodcami. Pozreli nielen tie známe miesta ako cisárske záhrady, najluxusnejšiu ulicu Ginzu, ktorá bola prvou modernou ulicou s prvými obchodnými domami, štvrť Asakusa, kde sa sú najhistorickejšie budovy, ale aj krásne japonské záhrady. Japonsko to nie sú len pamiatky, ale aj svetoznáma kuchyňa. Keď sem raz prídete, určite choďte na miesto, kde sme mali večeru. Pri bývalom najväčšom rybom trhu Tsukiji je malá štvrť, kde sa tlačia malé drevené domčeky. Z vonka to vyzerá ako keby tu nič výnimočné nebolo. Ale keď vstúpite do toho malého priestoru, odkryje sa vám tradičná japonská reštaurácia. Ako správny Japonci si môžete sadnúť na tatami, kde vám japonské slečny prinášajú pokrmy. Pozor! Japonsko to nie je len surová ryba, ale aj rôzne druhy mäsa, zeleniny či sladkostí. Každú chvíľu vám príde na stôl jedna malá miska. Každé jedlo je nielen pastvou pre oči, ale aj gurmánsky zážitok. Stavím sa, že keď ochutnáte pravé japonské suši, vtedy pocítite ten rozdiel. Do toho hrá klasická hudba z 19. storočia a nalieva sa saké. Dáte si tradičný alkohol v teplom alebo studenom skupenstve? Všetko je tu iné.

V rámci Japonska sme navštívili aj historické mesto Kyoto. Len tu sme nevyužili naše súkromné lietadlo, ale previezli sa šinkanzenom v prvej triede. Viete si predstaviť, že vzdialenosť 500 kilometrov spravíte za necelé 2,5 hodiny? Šinkanzen dosahuje prevádzkovú rýchlosť až 320 kilometrov za hodinu a dlho patril medzi najrýchlejšie vlaky na svete. Toto prvenstvo im zobrali Číňania – ich vlaky dosahujú rýchlosť až 350 km/h, ale určite japonské vlaky patria medzi najpresnejšie na svete.

V krajine vychádzajúceho slnka som bol už 10-krát, ale nikdy som nezažil meškanie. A meškanie sa tu berie už 10 sekúnd. Dokonca ak mešká vlak viac ako 3 minúty, japonské železnice vám automaticky vrátia 60% ceny vlakového lístka. Pre Slováka niečo nepredstaviteľné, že? Šinkanzen sa stal japonským symbolom od 60. rokoch, kedy vyšla prvá súprava na trať medzi Tokiom a Osakou. Dnes každých 7 minút počas dňa vyjde 400 metrová súprava na svoju cestu. Dokonca aj letecká doprava je tu braná za pomalšiu, lebo šinkanzen ti ide z centra do centra mesta. Milujú ho tu všetci.

A aký je komfort? Nielen, že všetko je čisté, voňavé, ale aj servis na palube je vynikajúci. Sprievodca sa vždy pri nástupe ukloní, predstaví a len raz si vypýta váš lístok. Nič také, že kto pristúpil. Pekne si poznačí do svojho zápisníka, že kam idete a už vás nechá odpočívať. Japonci myslia skutočne na všetko. Toalety pravidelné čistené, prezliekací kútik pre bábätká, fajčiarsky kútik či samostatné pisoáre. Myslí sa tu na všetko. Ak sem raz prídete, musíte to zažiť. A či vlak meškal? Nie. Na sekundu prišiel tam kam mal. Japonsko sme vnímali všetkými zmyslami. Každá minúta bola vyplnená zážitkom na d ktorým sme niekedy krútili hlavami. Japonsko prekvapí aj toho najskúsenejšieho cestovateľa a bude ho baviť. Krajina vychádzajúceho slnka je určená hlavne pre tých, čo milujú detail.

Lenže nastal čas, aby sme nastúpili do lietadla a spoznali ďalšiu krásnu oblasť na svete. Smer Aljaška a divoká príroda.

Aljaška

Už samotný let na Aljašku je vlastne dobrodružstvom a zážitkom. Leteli sme z Tokia a pri ceste do Anchorage sme leteli ponad dátumovú hranicu. Len si predstavte, že odletíte 1. mája o 12.00 h. japonského času a pristanete v ten istý deň, ale ráno o 02.00 h.!!! Náš deň sa natiahol na 41 hodín a mali sme nielen dvakrát raňajky, ale aj dvakrát obed a vlastne sme sa dvakrát zobudil. Pre mňa osobne to bol neskutočný pocit a pripadal som si ako vo filme o stroji času.

„Vitajte v poslednej divočine menom Aljaška“, privítala nás Jessica s kovbojským klobúkom na hlave a ruku mi stisla mocne ako drevorubač. Po jej slovách sa pozerám okolo seba, vidím len moderné budovy a pýtam sa sám seba, či toto je tá posledná divočina. Ani nie o 20 minút sa presvedčím o pravdivosti Jessiciných slov. Na okraji Anchoragea, najväčšieho mesta Aljašky sa túlajú medvede. „Toto je normálny obrázok Aljašky. Medveďov stretnete všade. Sú našou súčasťou a my sa im musíme prispôsobiť.“ Neveriacky sa pozerám cez okienko auta na medvedí párik, ale neviem, či by som ich chcel stretnúť vo voľnej prírode. „Ak uvidíš medveďa, hlavne pred ním neutekaj, len zmeň smer a choď opačne.“ Od tohto momentu vidím medveďa takmer každý deň, a nielen medveďa. Pre mňa je prekvapujúce, ako každé auto zastane a nechá prejsť či už spomínané medvede alebo losy, soby… Nikto sa nevzrušuje nad tým, že sa niekam ponáhľa. Príroda je tu na prvom mieste!

Aljašské safari

Počul si už o Kenai fjorde? Dajte si ten výraz do uja googla a uvidíte niečo krásne. Nielen krásne prostredie vysokých útesov, majestátne ľadovce, ale asi aj najväčšiu koncentráciu obrovských morských živočíchov, ako sú kosatky, veľryby, tulene…

Počas 8-hodinovej plavby sme videli toľko veľrýb, ktoré nám zamávali veľkou plutvou, že sme ich nedokázali spočítať na prstoch rúk. Každú chvíľu veľkolepé divadlo. Keď som už nadobudol pocit, že toto je ten najkrajší moment dňa, odrazu sa zjavili kosatky. „Na dvanástej hodine päť kosatiek. Nie… Dvanásť. Počkajte, je ich oveľa viac!!!!“ povie kapitán lode a pridá plyn, aby sme sa k týmto obávaným tvorom dostali čo najbližšie. Nakoniec sme ich videli vyše 40 a sprevádzali nás do prístavu. Skákali, hrali sa a šantili pri lodi. „Kosatky patria medzi najinteligentnejšie morské živočíchy. Lovia v skupinách a nadháňajú tulene svojim druhom. Sú takmer dokonalými predátormi.“

Garancia toho, že ich uvidíte, je takmer stopercentná, lebo tu je to miesto, kam sa obrovské vráskavce plávajú nielen páriť, ale aj nabrať tukovú hmotu.

Kenai fjord je známy aj tým, že tu môžeš vidieť v bezprostrednej blízkosti, ako do mora padajú obrovské kusy ľadovca. Len si predstavte, že máte pred sebou ľadovec vo výške Eiffelovky a odrazu padne obrovský kus zmrazenej hmoty. Počujete, ako sa kus ľadu odlamuje, potom ticho padá a potom náraz, ktorý spraví poriadne veľkú vlnu. Toto všetko máš na jednom mieste menom Kenai.

Denali – najchladnejšia hora sveta

Alebo nás viac zaujal vyhliadkový let k najväčšej hore Severnej Ameriky Denali? Jedna z najchladnejších hôr sveta má síce „len“ 6 190 metrov, ale keďže sa nachádza takmer na polárnom kruhu, patrí nielen k najchladnejším, ale aj poriadne ťažko dostupným horám. Skúsení horolezci vám povedia, že úspešnosť vyliezť ju je len 47 percent a podmienky pripomínajú 7-tisícové velikány himalájskych veľhôr. Nasadáme do malých lietadielok po 5 pasažierov a vydávame sa na hodinový let. Najprv prelietavame nad pásmom ihličnatých stromov, potom nasledujú ľadovcové rieky, ktoré „vyvierajú“ z ľadovcov. Tri ľadovce, ktoré obopínajú najvyšší vrch USA sa rozprestierajú v doline. Pekne z bezpečnej výšky pozeráme na veľké tmavomodré ľadové prepadliny. V tom momente nám pilot povie do slúchadiel. „Dámy a páni, pred nami je pán Denali.“ Je toto najkrajšia hora sveta? Lietame okolo vrchu a nadchýname sa týmto ľadovým vrchom. Sme tak blízko, že máte pocit, že keď vystrčíte ruku, dotknete sa pomyselného vrchu. Pred pár dňami sme si vraveli, že nevieme, či niečo ako Tokio prekoná a hľa. Už máme zas poopravený rebríček toho najkrajšieho. A presne o tomto bola táto cesta. Už keď ste mali pocit, že nič vzrušujúcejšie nepríde, prišla či už emočná alebo vizuálna cestovateľská bomba. Čakali nás iné divy ako Grand Canyon, New Orleans s džezovými barmi či súkromný ostrov na Bahamách. Každý deň bol krásny a oslavou života. Možno to bol najrýchlejší mesiac v našich životoch.

Tak čo, pridáte sa k nám nabudúce aj vy? My vyrážame na jar 2021 opäť na cestu. Nielen ja, ale aj moji kolegovia a hlavne môj obľúbený „boss“ Juro Špaňár, ktorý to nielen celé vymyslel, ale bude aj osobne dozerať. Poďte s nami objavovať krajiny, ktorým sa dostaneme pod kožu. A kam to ideme? Pozrite sa sem a verte, že ideme na 100 percent.  www.cestyokolosveta.eu

Nenechajte si nič ujsť !

Chystáme pre Vás ďalšie cestovateľské novinky a zaujímavosti, ale aj atraktívne ponuky. Zaregistrujte sa do nášho mailing listu a nenechajte si ujsť žiadnu z nich.